Vybavovať niečo na úrade dá poriadne zabrať. Či už je to náročné na čas, energiu, v niektorých prípadoch na sebaovládanie, no v každom prípade si myslím, že sa viacerí zhodneme, že vybaviť niečo raz za čas, je v pohode, ale ak by to mala byť každodenná vec, asi by to až tak v pohode nebolo.
Jednej mojej známej zomrel manžel. Celkovo sa zrútila. Pár dní bola len doma. Postupne sa začala vracať späť, ale trvalo to niekoľko týždňov, kým bola ako tak schopná fungovať. Začala opäť chodiť do práce. Ale už nič nebolo také. Manžel jej chýbal. Nemala sa s kým porozprávať, komu uvariť večeru. Aj finančne bola na tom oveľa horšie. Rozhodla sa, že si vybaví vdovský dôchodok (na ktorý samozrejme nárok mala). Išla sa na úrad sa informovať, čo bude potrebovať. Prišla z papierom, ktorý mal asi kilometer. Rodný list, úmrtný list, sobášny list, modrá knižka, maturitné vysvedčenie, vysvedčenia zo základnej školy (podotýkam, že všetky), potvrdenie zo základnej školy o absolvovaní základného vzdelania... Takmer všetko doložila, akurát to potvrdenie o ukončení manželovej základnej školy nemala, ale povedala si, že keďže má doklad o ukončení strednej školy, nebude sa na tom zrejme až tak bazírovať. Prišla opäť na úrad, všetky doklady, ktoré mala, priložila. Pracovníčka na úrade si doklady vzdala a povedala, že ju budú kontaktovať. Myslela si, že všetko v poriadku, a teda už len čakala na vyjadrenie. O týždeň jej volala, tá istá pracovníčka s nepríjemným tónom v hlase, aby prišla. Vraj nemôžu spracovať jej prípad, lebo nedoložila potvrdenie a ona nevie, či mŕtvy manžel mojej známej, ukončil základnú školu. Nechápala ani ona a ani nikto z jej okolia. Jej manžel skončil základnú školu pred päťdesiatimi rokmi. Bez toho by ho predsa neprijali na strednú školu. Musela ísť do vtedajšej školy, vyhľadávať potvrdenie, opäť na úrad, opäť čakať, potom pre rozhodnutie.
Zabralo jej to niekoľko dní, kým to vybavila. Túto zlomenú ženu to stálo nielen veľa času, ale aj veľa energie a bolesti. A kvôli čomu? Kvôli informácií, ktorá je všetkým viac než zrejmá a jasná?
Sama sa niekedy čudujem, ako je u nás natavený tento systém. Všade chcú potvrdenia, doklady. Všetko je nevyhnutné, potrebné a samozrejme všetko má najvyššiu prioritu dôležitosti. Nepopieram, že je nevyhnutné zdokladovať veci. Ale osobne si myslím, že vojna, ktorú vedieme s takýmito inštitúciami je viac než zbytočná. Nehovorím, aby sa dalo všetko vybaviť len na základe pekných očí, pretože mnohí ľudia by systém zneužívali. Myslím, že všetci poznáme tie, prípady, keď všetci vieme, že sociálny systém je zneužívaný, avšak zastaviť to sa z nejakého neznámeho dôvodu nedá. A možno by stačilo len trošku zmeny. Drobná zmena v prístupe zo strany zamestnancov týchto inštitúcií. Snažiť sa pochopiť viac jeden druhého a byť len o kúsok citlivejší. Netvrdím, že všetky problémy by sa týmto stratili, to určite nie. Ale osobne si myslím, že by sa riešili oveľa jednoduchšie.
Ďalšou pozitívnou zmenou, ktorú by možno mnohí ocenili, by bolo, keby sa trošku zmenili pravidlá, podmienky a postupy na takýchto inštitúciách. Politické kampane vždy sľubujú nesplniteľné sľuby, ale spraviť zmenu, ktorá by nebola taká náročná, a už vôbec nie finančne, to nenapadne nikomu. Stanovené pravidlá dodržiavajú aj tak len tí istí, a tí, ktorí ich porušujú, alebo sa na nich tieto pravidlá nevzťahujú, tak im je to jedno. Možno by stačilo, uvedomiť si so zdravým rozumom niektoré nelogické požiadavky a od tých aj upustiť. Pýtať potvrdenia a doklady spred päťdesiatich rokov, ktorých potrebnosť je veľmi podozrivá, sa mi zdá celkom smiešne a povedala by som, že až zbytočné. V živote aj tak záleží na niečom úplne inom. Či prinesiem ten alebo onen papier, sa mi zdá ba priam až smiešne. Viesť takúto neviditeľnú vojnu stálo veľa času a energie mnohých z nás. Žijeme vo svete, kde je všetko rýchle. Ľudia sa rýchlo rodia, rýchlo umierajú, rýchlo milujú, rýchlo žijú. Prečo teda trávime čas v takýchto žabomyších vojnách a nezačneme poriadne dýchať a užívať si, aj keď samozrejme rýchlo, čas ktorý tu môžeme stráviť s ľuďmi, ktorí za to naozaj stoja.
